Milí bratia a sestry,
dobrý hospodár vyberá zo svojej pokladnice veci nové i staré … Niektoré výroky – ako aj uvedený v podnadpise – z Ježišových úst nie celkom môžeme chápať. On ich použil viac v zdanlivo nesúvisiacich okolnostiach. Pri ich čítaní alebo počúvaní očakávame, že nimi vykladá udalosť alebo znamenie, ktoré práve vykonal, alebo sa stalo. Naše očakávanie to nenaplní. Prečo? Práve takéto akoby osamelé výroky sú pokladom samy osebe. Nechcú nič vysvetľovať. Lebo obstoja samy. Vidno to aj na našej ceste za Kristom, ktorú si zľahčujeme alebo máme sklon zľahčovať, a tak môžeme nestrážene prísť do slepej uličky na ceste ku spáse. Ide o duchovný život. Napríklad sa stretávame s modlitbami za uzdravenie a na prvý pohľad sa môže zdať objavné, že dobrá modlitba a žehnanie nad zraneným z minulosti alebo chorým je vlastne naporúdzi, a veľa sa pritom urobí.
Podľa vzoru vyššie uvedeného výroku Pána však spolu s posvätnou tradíciou Cirkvi a jej duchovných Otcov nezabúdajme na uzdravenie skutočné – na pokánie, ktoré má v skutočnosti modlitba a pože-hnanie sprevádzať a nie naopak. A nielenže môže, ale musí. Zabúdame na duchovný poklad pokánia a jeho foriem. Nechajme hovoriť sv. Jána Zlatoústeho (+ 407): „Tak sme vymenovali päť ciest pokánia: prvou je zavrhnutie hriechov; druhou, keď odpúšťame hriechy blížnym; tretia spočíva v modlitbe; štvrtá v almužne a piata v poníženosti. Neotáľaj teda, ale denne kráčaj po všetkých týchto cestách. Veď sú to ľahké cesty a nemôžeš sa vyhovárať ani na chudobu. Lebo i keď žiješ vo väčšej biede, môžeš aj hnev ovládať, aj pokoru vyžarovať, aj vytrvalo sa modliť, aj hriechy zavrhovať, bez toho, aby tu chudoba bola na prekážku. A čo hovorím tu?! Veď ani na tej ceste pokánia, na ktorej možno dávať peniaze (myslím na almužnu), ani tam nestojí chudoba pred nami ako prekážka v plnení príkazu. Dokazuje to vdova, čo vhodila dve drobné mince (porov. Mk 12,42). Keď sme sa teda naučili tento spôsob liečenia svojich rán, používajme tieto lieky, aby sme nadobudli potrebné zdravie a mohli sa s dôverou zúčastňovať na posvätnom stole, a tak kráčať s veľkou slávou v ústrety Kristovi, kráľovi slávy, a z milosti, milosrdenstva a dobroty nášho Pána Ježiša Krista ustavične získavať večné dobrá.“
Juraj Spuchľák, dekan – farár
