Čo je očistec

Očistec je miesto na druhom svete, kde sa duše očisťujú od takých všedných hriechov, ktoré ich Božej milosti síce nezbavili, ale ktoré ešte nie sú úplne vyhladené. Duše za ne síce nie sú trestané v pekle, no tieto hriechy ich odlučujú od neba, lebo do neba nič nečisté vojsť nemôže.
Očistec je tiež miesto, kde duše robia pokánie za ťažké hriechy, za ktoré nevykonali dostatočné pokánie počas svojho života na zemi napriek tomu, že získali ospravedlňujúce milosti. Naša viera nás učí, že odpustenie hriechu automaticky neznamená, že sa každému kajúcemu hriešnikovi odpustí vina aj večné tresty bez toho, aby si musel vytrpieť časné tresty. Tie musí splatiť buď na tomto, alebo na onom svete prv, než sa mu otvorí nebeská brána. Svedčí o tom aj Sväté písmo. Ťažký trest neminul ani Mojžiša a Dávida, ktorí sa s Bohom po svojom hriechu zmierili. Zreteľne sa o tom vyjadrila aj Cirkev.

Dôkaz o očistci zo Starého zákona

V očistec sa verilo už v Starom zákone, na čo poukazuje Druhá kniha Machabejcov, kde je napísané: „Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov. Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jarmnie, čo zákon Židom zakazuje.
Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov.
Keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. (2 Mach 12,39 – 45)  Samotné Písmo nám z počínania Júdu Machabejského ukazuje, že očistec existuje, duše zomrelých môžu byť oslobodené od svojich hriechov a my im môžeme pomôcť modlitbou a obetami.

Nemecký biblista Allioli hovorí: „Celá táto pasáž je základom katolíckeho učenia o očistci ustanovenom pre tých, ktorí zosnuli a nevykonali úplné pokánie za svoje hriechy. Taktiež zdôvodňuje učenie, že modlitba i dobré skutky pomáhajú k ich vyslobodeniu.“ Potvrdzuje to Kniha Sirachovcova, kde sa píše: Úprimnosť tvojho daru nech je (známa) každému, kto žije, ale ani mŕtvemu neodopieraj svoju láskavosť! “(Sir 7,37) Mŕtvym teda preukazujeme lásku aj poslednou úctou a obetami.

Poukazuje na to aj svätý Pavol v 1 Kor 15,29: „Ale čo potom robia tí, čo sa dávajú krstiť za mŕtvych? Ak mŕtvi vôbec nevstávajú, načo sa dávajú krstiť za nich?“ Umývať a očisťovať sa za mŕtvych je podľa niektorých vykladačov Svätého písma starou židovskou obyčajou. Židia ešte aj dnes veria v akési očisťovanie sa po tomto živote a modlia sa za mŕtvych.

Zdroj: Ackermann, J.: Útecha verných duší v očistci. s. 8 – 10. ISBN: 978-80-8211-214-9

Pripravil:  Juraj Spuchľák, farár