Zaujal ma nedávno, jeden príbeh od Bruna Ferrera, ktorý v sebe nesie jedno dôležité posolstvo pre každého jedného z nás. V tomto príbehu s názvom Prekvapenie sa píše: „V zapadnutej dedinke na úpätí odľahlej hory už nebýval nikto. Keď som však prechádzal okolo malého kostolíka, čosi ma donútilo vojsť dnu. A tam ma ožiarilo oslepujúce, silné svetlo! Bol to Boh. Boh osobne, Boh, ktorý sa modlil!
          Pýtal som sa – ku komu sa to modlí? Veď to my sa modlíme k nemu!
          Napriek tomu sa modlil. Modlil sa k človeku! Modlil sa ku mne! Pochyboval o mne rovnako, ako som ja pochyboval o ňom.
Povedal: „Človek, ak jestvuješ, daj mi znamenie o svojej existencii!“
Zakričal som: „Bože môj, tu som!“
On na to: „Zázrak! Zjavil sa človek!“
Pokračoval som: „Bože môj, ako môžeš pochybovať o existencii človeka, veď ty si ho stvoril!“
„Áno, to je pravda. No tak dlho som nikoho nevidel v mojom chráme, až som si začal klásť otázku, či som o človeku len nesníval!“
Ja mu na to: „Tak teraz môžeš byť pokojný!“
„Áno! Teraz môžem zakričať z plných pľúc: človek jestvuje, stretol som ho!“ “
          (FERERO, B. Večera v raji. Bratislava: Vydavateľstvo Don Bosco, 2017).
          Viera v Boha je nadprirodzený dar od Boha. Už dieťa pri krste dostáva tento dar viery a môže ho vo svojom živote prijať a rozvíjať ho, keď začne samo rozmýšľať a slobodne konať. Ale rovnako môže tento dar odmietnuť a napokon stratiť vieru…
          Svätý otec František v tejto súvislosti hovorí: „Keď my krstíme dieťa, do dieťaťa vstupuje Duch Svätý a Duch Svätý dáva v tom dieťati už odmalička rásť kresťanským cnostiam, ktoré potom vykvitnú. Vždy musíme dať túto príležitosť všetkým, všetkým deťom, aby mali vo svojom vnútri Ducha Svätého, ktorý ich bude viesť v priebehu ich života.“
          A tak pred každým kňazom a možno aj rodičom stojí otázka: Ako chcem ja pomôcť prekonať ľahostajnosť iných ľudí vo viere? Čo je vlastne v mojich silách a schopnostiach, aby som iným dokázal ukázať láskavú tvár Boha Otca, ktorý má všetkých rád a s každým človekom chce mať živý vzťah.
          Jeden kňaz na svojej kázni ponúkol mládeži riešenie v podobe toho, aby vydávali dobrý príklad života svojim rovesníkom a pridali k tomu aj modlitbu za nich.
          Keď sa vrátim k príbehu z úvodu, tak okrem toho, že sú tu kňazi, rodičia, vychovávatelia, katechéti, ktorí pomáhajú rozvíjať dar viery u iných, zvlášť u detí a mládeže. Tak každý jeden z nás je zodpovedný za dar viery, ktorý dostal.
          Všetci si môžeme položiť otázku: Kedy naposledy som pozval Boha do chrámu svojho srdca? A nemusí to byť vôbec náročné. Stačí si totiž nájsť čas na modlitbu, adoráciu, svätú omšu. Posnažiť sa prísť na čas, popracovať na svojej dochvíľnosti, bez odchýlky 5 minút hore dole. Nebyť ľahostajný voči miestu, kde prežívam svätú omšu. Byť vonku pred kostolom z oprávnené ho dôvodu je v poriadku, ale lavička za kostolom veru nie je dobré miesto pre aktívnu účasť na svätej omši.

František Kapusta, kaplán