Známe sú slová kráľa Frederika Veľkého: „Kto riadi a spravuje, nech to robí tak, ako by bol prvý, ktorý má slúžiť.“ Tým, čo riadia a spravujú, pripomína: „Buď posledným, daj prednosť všetkým. Tým si z nikoho neurobíš nepriateľa. Múdri pochopia a primerane odpovedia a hlúpy keď nepochopí, z tvojej múdrosti neubudne.“
          Antonio Cagliardi, taliansky literárny vedec v úvode do knihy Danteho:  Hostina uvádza, že prvé obdobie života Danteho (autora Božskej komédie) je charakteristické presvedčením, že človek má za cieľ najvyššie šťastie, že k tomu vedie hĺbavý život, a kto sa nevie zdokonaľovať sám, potrebuje niekoho, kto by ho učil. Ide o chválu hĺbavého života a odmietanie zamestnaní, ktoré ho brzdia, odmietanie politiky, rodiny. Mnohí univerzitní filozofi v Paríži tak uvažovali. Ako hovorí Aristoteles, človek, ak je sám, je zviera alebo Boh. V 4. rozprave diela Hostina, dochádza k zlomu. Dante prestáva hľadať šťastie intelektu, absolútne ukotvené v jednotlivcovi. Uvedomuje si, že človek je mierou pre iného človeka a jeho šťastie nie je absolútne, ale historický hodnotiteľné. K tomuto obratu došlo počas prestávky, kedy v písaní ustal a počas návštevy v Paríži vroku 1305 v ňom umrela ilúzia intelektuálneho šťastia univerzitných profesorov i „veriacich v lásku“. Skončilo sa obdobie nežného a nového štýlu, pretože neha predpokladá šťastie a šťastie je tam, kde nie sú problémy. Najvyššiu hodnotu spisovateľ začal vnímať vzťažne k iným ľuďom. Z toho vyvodil, že svet hodnôt nemá osnovu len v čnostnosti človeka, ale spočíva v morálnej účasti na vlastnej spoločenskosti. Druhý človek je implicitne mostom, po ktorom sa prekonáva odlúčená individualita. … Z človeka robí človeka spoločenskosť. Toho, kto udržiava vzťah s druhými ľuďmi, nie aby sme boli šťastní a dokonalí osebe, ale aby sme sa mohli hýbať v spoločenskom živote tak, že budeme vytvárať vzájomné šťastie. Schopnosť tvoriť súčasť pospolitosti je znakom človečenstva každého z nás. K tomu je potrebné čnosť šľachetnosti. Nesprávne je označovať za šľachtica človeka podľa rodu, ale treba nájsť niečo šľachetné v jeho povahe a konaní. Šľachetnosť nie je mimo času, ale sa dostáva tomu, kto šľachetné koná a správa sa primerane veku. Na konci života sa človek vracia k Bohu prirodzene, lebo sa spoznáva v ceste, ktorú prekonal, a nemá si čo vyčítať. Život je s kresťanským hľadiskom zosúladený samotným ľudským konaním. Čnosť nemožno držať skrytú, veď každé jej prejavenie sa navonok je spôsob, akým sa udržiava pospolu moje ja s ostatnými.
          Keď pamätáme na Ježišove slová z evanjelia, nemusíme sa vydať na cestu ako človek v starej východnej legende, ktorý chcel nájsť zmysel svojho života. Dlho nemohol nájsť takú prácu, kde by bol aj sám šťastný, spokojný a aj iní by boli vtedy s ním šťastní a spokojní. Raz v horúcom dni si sadol pod strom na kraji cesty. Všimol si muža, ktorý v tom teple, pod horúcim slnkom pracoval. Na mužovi bolo vidieť jeho spokojnosť a istotu. Keď sa muža spýtal na tajomstvo, odpovedal mu: „Som šťastný, pretože konám svoju prácu a myslím na Boha, ktorý sa stará o všetkých ľudí a ja mu chcem slúžiť.“ Vtedy si povedal človek – pútnik: „Teraz viem, prečo som nemohol nájsť radosť a šťastie.“
          28. apríla 1962 umrela pri štvrtom pôrode svojho dieťaťa lekárka Ginna Beretta Molla. Ako lekárka vedela, že jej tehotenstvo je ťažké a pravdepodobne sa skončí smrťou. Lekári jej potvrdili: buď ona, alebo dieťa bude žiť. Lekárom – kolegom vtedy povedala. „Mojou povinnosťou je splniť svoje poslanie matky. Som pripravená na všetko. Moje dieťa musí žiť.“ Keď nadišiel čas pôrodu, vedela, že zomrie. Narodila sa Emmanuela. Matka ju ešte videla, položila si ju na hruď a – zomrela. Ján Pavol II. túto ženu vyhlásil za blahoslavenú. Na Námestí Svätého Petra vo Vatikáne sa zúčastnili beatifikácie okrem Emmanuely i jej traja súrodenci, ich otec, manžel blahorečenej.
          História Sparty rozpráva o Paedaretosovi. V Sparte sa konali voľby do mestskej správy. Paedaretos bol jeden z kandidátov do 300 člennej rady mužov mesta. Keď oznámili výsledok volieb, jeho meno nebolo medzi vyvolenými. Priateľ mu hovoril: „Aká škoda, že ťa nevyvolili, ľud mal predsa vedieť, akým múdrym správcom si mohol byť.“ Na to mal Paedaretos povedať: „Som rád, že v Sparte je 300 mužov lepších odo mňa.“ Tak dnes tento muž je legendou, nad ktorým nezvíťazila žiarlivosť a vedel dať miesto druhým. (Zdroj: STANČEK, Ľ., web [2024-09-19])

Pripravil: Juraj Spuchľák, farár – dekan