V tomto úvodníku nebudeme hovoriť o matematike, ale iba o rovnici, ktoré sa týka modlitby ako silného vzťahu k Bohu a odovzdanosti človeka do božích rúk.
          Matka už dospelého syna, ktorý ako vysokoškolsky vzdelaný človek s podobne vzdelanou ženou žil, no odmietal cirkevný sobáš a matku to veľmi trápilo. Počula ako spievajú oduševnene speváci a ľudia kostole „ aleluja „Nielen na Vianoce, ale aj na veľkú noc, ba aj v nedele a hovorila pritom ticho Bohu: „Panebože, ako ja môžem spievať a tešiť sa, keď mám v hrdle hrču – môj syn žije v smrteľnom hriechu aj ja preto nič nerobím.“ Vraví: „No môžem povedať, že som preto urobila veľa: často som mu to pripomínala a on mi na to odpovedal: „A načo by som sa mal sobášiť, to už aby som sa hneď aj rozviedol!“ „Ako keby sa už chcel rozviesť, hoci sa ešte nezosobášil. A tak som mu to aj povedala. Inokedy mi odpovedal: „Keby si ma nenútila v detstve chodiť do kostola, tak by som možno bol inakší.“
          „A tak som s týmito starosťami, ktoré trvala trvalí pomerne dlho, prišla raz do kostola a všetko som Pánu Bohu vo svojom srdci v modlitbe úpenlivo ich prosbách prednášala. Odpoveď: Nemôžem to vyjadriť celkom slovami. Ale vtedy som akoby naraz akýmsi svetlom pochopila, že sa nemám starať. Doslova až vo forme pokynu: ‚Nestaraj sa o to všetko. Boh o tom vie a keď to dopustil, tak iste neopustí ani teba, ani tvojho syna, ani nikoho z jeho blízkych ľudí.‘ Táto odpoveď ma natoľko motivovala, že už som nehľadala ďalšie vysvetlenie, lebo som si uvedomila veľkosť pýchy, keď som si zakladala na tom, že ja som tie deti vychovala dobre a budem robiť všetko preto, aby len dobre robili a chápali Boha tak, ako to ja chcem. A toto je od zlého.“
          Človek sa dnes bojí utrpenia, pretože nie je v móde, a pri hľadaní príjemností človek zabúda na to, že aj utrpenie má svoj zmysel. Veď kde by boli deti, keby sa o nestarali matky aj napriek nepríjemnostiam a často aj v bolestiach ich privádzali na svet? Koľké dobré rozhodnutia sa zrodili v utrpení, ktoré prišlo. Je tu ešte odriekanie, zriekanie sa niečoho dobrovoľne kvôli Bohu a duchovnému životu. Aby človek mohol rásť v modlitbe. Rast vnútornej modlitby práve často poháňa ochota na sebe pracovať, zriekať sa, krotiť svoje túžby. Svätá Terézia s Avilly tvrdí: „Domnievať sa, že Boh pripúšťa ku dôvernému priateľstvu ľudí, ktorí žijú v pohodlí a bez odriekania, je nezmysel.“
          Tomáš Merton: musíme otvorene pripustiť, že sebazápor a obeta sú pre život modlitby absolútne nutné. Ochota ku zriekaniu a sebezáporu sa môže ukázať ako jeden z testov našej vnútornej modlitby. Kde niet žiadnej obete, ako sa nakoniec ukáže, nie je ani žiadnej modlitby a naopak.
           Nebojme sa utrpenia a bolesti, ani obety pre iných a náš duchovný život. Teda zriekanie sa. Bojíme sa iba spôsobovať bolesť, ubližovať iným. Lebo premáhanie seba je veľmi dôležité, aby nás Boh očistil pokorou.
         A čo rovnica? Svätá Monika vyprosila svojim pokojom veľa: „Miluj, mlč, modli sa!“ Ako Panna Mária, Sedembolestná…

Pripravil: Juraj Spuchľák, farár – dekan