Dnešné čítania náš pohľad upriamujú na symboliku stromu. Strom ako taký v sebe veľa skrýva, a je na každom z nás čo si z neho vezmeme alebo poodhalíme.
      Sväté Písmo spomína strom na mnohých miestach: rajská záhrada (strom života, strom poznania dobra a zla), Abrahám stál pod stromom, keď ho navštívil Pán, kto je verný Zákonu je ako strom zasadený pri vode, na púšti sa horké vody stali sladkými po tom, čo Mojžiš vložil vetvičku zo stromu do vody, strom sa pozná podľa ovocia, hovorí Pán a v knihe Zjavenia sa vyvolení budú tešiť z ovocia zo stromu života.
       Horčica (Brassica nigra) bola v čase Pána Ježiša ničím viac než burinou, ktorá rástla popri „hradských“ cestách, ako to môžeme vidieť napríklad ešte dnes v Sýrii, alebo slúžila ako deliaci pás medzi pozemkami. (viď obrázok.)
Horčičné semiačka nie sú úplne najmenšie, ale v porovnaní s inými sú najmenšie. Zaujímavé je horčica v tamtých časoch nemala žiadne výnimočné postavenie ani využitie v bežnom živote, ako napr. v gastronómii. V Evanjeliu sa často niečo malé a ľahko prehliadnuteľné stáva niečím veľkým a dôležitým. 
       Dnes sa do popredia dostala téma stať sa veľkým, robiť veľké veci, byť veľkým očiach druhých (zarábať veľa, vlastniť veľa, robiť veľa), celkovo byť dôležitý.  Radi bývame dôležití:) A keď už náš život je za polovičkou a naša dôležitosť upadá, tak sa snažíme tak hlúpo ponižovať druhých, aby sme sa opäť mohli cítiť dôležitými (hovorí sa tomu ohováranie, veľmi „pekné“ zlo zo stromu poznania dobra zla, na pohľad lákavé a a na jazyku taj chutné). Kto si ešte neochutnal, blahoslavený jest.
       V dnešnom evanjeliu je Pán tým, ktorý dáva veľkosť: „semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie.“ Nie z našich vlastných síl sa stávame veľkými, ale to Boh pôsobí v nás, že konáme a aj chceme, čo on dáva. A jeho cesty nie sú našimi cestami, naše myšlienky nie sú jeho myšlienkami. Tu dám príklad Božieho konania v srdci človeka, aby sme videli ako vyzerajú Božie myšlienky v srdci človeka, tak vzdialená od našej pýchy a egoizmu, ktoré vtláčame do súčasnej podoby nášho kresťanstva, t. j. nasledovanie Krista. Slová patria Ignácovi Antiochijskému (rok 107), veľkému biskupovi a mučeníkovi zo Sýrie, ktoré napísal cestou do Ríma, kde mal byť umučený: „Nechajte ma, aby ma zožrali zvery, pomocou ktorých môžem dosiahnuť Boha. Som Božím zrnom a musím byť rozomletý zubami šeliem, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. “
       Veľké diela v nás koná Pán a sú to iné cesty ako sa nám skrze dnešné vzory ponúkajú, a ktorým žiaľ už aj my veríme v tejto na výkon zameranej dobe. Skutočný výkon je Božie pôsobenie v nás, ktoré sa neriadi pravidlami úspechu, ale vsadzuje nás do poriadku Božieho Ducha, ktorý je pre ľudí bláznovstvom a pohoršením, lebo je školou kríža, kde celkom ustupuje do pozadia akýkoľvek pocit krivdy, hnevu alebo odporu. Ešte veľa vody zrejme pretečie, kým sa v našom postkomunistickom zmýšľaní robiť, robiť, robiť, presunieme ku postoju  Nech v nás pôsobí Pán. Prajem nám všetkým vieru, že Bohu nič nie je nemožné a otvorenosť na jeho pôsobenie v nás.

Peter Vnučák OFM