Úkon spytovania svedomia patrí k základným prostriedkom pravdivého sebapoznania, ktoré je tak potrebné pre vnútorne usporiadaný život veriaceho kresťana. Je to teda – ako vo svojom úvode výstižne definuje autor prekladu – „návod k pestovaniu dokonalej ľudskej i kresťanskej dokonalosti“. Pri spytovaní svedomia, ktoré je nanajvýš súkromnou činnosťou používame osvedčenú pomôcku, ktorú nazývame spovedné zrkadlo. Je potrebná preto, aby naše zistenia pri spytovaní svedomia boli subjektívne, nie subjektivistické. Aby sme my sami neboli meradlom pre svoje vlastné myšlienky, slová a skutky. Tiež preto, aby sme si obzreli celé spektrum nášho života čo do histórie, nielen posledné dni, ktoré si ešte živo pamätáme, a čo do rozsahu a pestrosti všetky oblasti života, všetky vzťahy. Preto schémy spytovania svedomia, ktoré nám ponúkajú jednotlivé spovedné zrkadlá, vychádzajú z pravidiel, ktoré nám ponúka Sväté písmo: Desatoro, Blahoslavenstvá, prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu, božské čnosti, …
      Aj najdokonalejšia ľudská osobnosť nie je ani zďaleka kresťanská osobnosť a dokonalá kresťanská osobnosť predpokladá dokonalosť ľudskej osobnosti. Bez ľudskej dokonalosti niet kresťanskej dokonalosti. Dobrý kresťan je zároveň dobrý človek, ale iba dobrý človek nie je dobrý kresťan. Kto sa usiluje byť dobrým kresťanom, zároveň sa usiluje byť dobrým človekom. Všetko chceme dokonalé, dobre upečený chlieb, dobre uvarené jedlo, bezchybné auto, dokonalé cesty, príjemnú obsluhu v obchodoch a reštauráciách, dokonalý politický systém, bezchybnú vládu a parlament, dokonalého biskupa a kňazov, len my nechceme seba formovať k lepšiemu.
      Nikdy nie je neskoro. V tejto záležitosti za jeden deň môžeme urobiť toľko, čo sme zanedbali za celý doterajší život.
      Dajme si takéto predsavzatie, aké si dal sv. Augustín: „Hic, ille, cur tu non, Augustine“(Tento, tamten, prečo nie Ty, Augustín.) Jedno latinské príslovie hovorí: „De gustibus et coloribus non est disputandum.“ (O chuti a farbách sa nemá dišputovať.) 
 

(Mons.ThDr. Alojz Frankovský, PhD.)

          V mojom živote určite nie je menej trápenia, ako ho bolo v živote spravodlivého Jóba. Dostáva úder za úderom, ako vlnobitie, aj napriek tomu, že bol skutočne verný Bohu.
          Život človeka vo všeobecnosti môžeme prirovnať k orechovej škrupine plávajúcej na mori. More je vo svojom pokoji nádherné, ale zrazu  tie hrôzostrašné vlny… A zúfalstvo napĺňa srdce človeka, strach ho oberá o všetky sily, odnikiaľ nevidí záchranu, zrejme musí biedne zahynúť… A večnosť? Čo bude s mojou večnosťou!? Takou búrkou v živote môže byť nepochopenie v rodine, odchod dobrého priateľa, uvedomenie si, že nie som milovaný, smrť najbližších, choroba, zmrzačenie, padanie do tých istých chýb a ešte mnoho iných životných búrok, ktoré prichádzajú jedna  za druhou s hrozným  hromobitím. Ani uprostred tohto hromobitia človek nie je sám, je s ním všemohúci Boh. Boh, ktorý pamätá na každého. Boh, ktorý chráni život každého človeka. Boh, ktorého všetko poslúcha, všetko, azda okrem človeka. Na túto pravdu nesmiem zabúdať… Keď viem, že On je so mnou, prečo sa tak strachujem, prečo som človekom malej viery?
          „Všetci, ktorí boli pokrstení v Kristovi, všetci, ktorí sa obliekli v Krista, vierou v Neho sa stali Božími synmi.“ Obliecť si vierou Krista znamená stratiť pre Neho život, nasledovať ho, zaprieť seba samého, každý deň vziať svoj kríž, vo všetkom sa mu pripodobniť, prejsť s Ním cez smrť a spolu s Ním vstať z mŕtvych. Takto sa človek úplne zjednocuje s Kristom a stáva sa Božím synom. Jedno s Kristom sa stáva aj jednotou s bratmi. Lebo v Kristovej viere niet rozdielu, nie cudzincov, niet menej hodnotných, je len brat, sestra v Kristovi.
          Podstatným znakom Božieho synovstva je, že sa človek vo svojom živote riadi touto základnou pravdou. V Kristovi som bol pokrstený. Preobliekol som sa už vierou v Neho? Som skutočným Božím synom? Budem ním až vtedy, keď to, čo je Jeho, sa stane mojím, keď začnem odzrkadľovať Jeho život v sebe, keď jedinou láskou objímem všetkých.   

Marek Gavalier, kaplán